Vodstvo

Sama dolina nesie svoje pomenovanie podľa Čutkovského potoka, ktorý preteká celým jej územím od svojho prameňa pod sedlom Šiprúňa vo výške 1320 m n.m. až po jej záver v celkovej dĺžke 7,8 km. Na hornom a strednom toku má charakter horského potoka, v strede údolia mení spád a začína meandrovať. Dotovaný je atmosferickými zrážkami, pričom ich priemerný ročný úhrn dosahuje 1000 mm. Najvodnatejší je počas jarného topenia snehu v mesiacoch marec – máj, naopak najmenej vody pretečie korytom počas jesene a zimy. Jednou z dominánt doliny je nepochybne i malá vodná nádrž, ktorá bola vybudovaná už v roku 1942 pre potreby závodov v Rybárpoli. V súčasnosti slúži vodná nádrž hlavne na rekreačné účely pre športových rybárov či otužilých plavcov. Je tiež domovom rýb ako pstruh potočný (Salmo trutta morpha fario) a hlaváč pásoplutvý (Cottus poecilopus). Neviditeľným bohatstvom, ktoré ukrývajú svahy Čutkovskej doliny sú zdroje podzemnej vody. Vhodné podmienky pre jej akumuláciu a neskoršie vyvieranie na povrch vytvára prítomnosť vápencov a dolomitov. Na území doliny sa nachádza množstvo prírodných prameňov nižšej intenzity, ale i  pramene v Budkovici a Šimiacom, ktoré sú využívané pre zásobovanie obyvateľov pitnou vodou.


Mokrade

Mokradné rastlinné spoločenstvá dokážu z vody odbúravať nadmerný fosfor a dusík, spomaľujú povodňové vlny a chránia tak krajinu pred záplavami, chránia brehy tokov, či vodných plôch pred eróziou a fungujú tiež ako regulátor teploty krajiny. Mokrade sú tiež nezastupiteľným prvkom prírodnej krajiny Čutkovskej doliny. Sú tu viazané hlavne na okolie Čutkovského potoka, kde vytvárajú takzvaný močiarny typ mokradného systému. Činnosťou vody dochádza postupne k obnovovaniu týchto biotopov i v lokalitách, na ktorých boli v minulosti ľudskou činnosťou zničené. Vysokú biodiverzitu (rozmanitosť foriem života) možno podložiť prítomnosťou veľkého množstva rastlín a živočíchov, ktoré sa tu vyskytujú. Z rastlín je to napríklad chránené záružlie močiarne (Caltha palustris), blyskáč jarný (Ficaria verna), pichliač močiarny (Cirsium palustre), vstavačovec májový (Dactylorhyza majalis), diablik močiarny (Calla palustris), pakost močiarny (Geranium palustre), mäta dlholistá (Mentha longifolia), deväťsil hybridný (Petasites hybridus) a mnohé iné. Z živočíchov sa tu  v rôznych vývojových štádiách vyskytujú hlavne obojživelníci, napríklad ropucha bradavičnatá (Bufo bufo), skokan hnedý (Rana temporaria), salamandra škvrnitá (Salamandra salamandra), z plazov napríklad užovka obojková (Natrix natrix). 


Lúky

Život našich predkov vskutku nebol ľahký. Okrem celoročnej práce na poliach musel gazda s rodinou začiatkom leta zhromažďovať krmivo, prevažne seno, pre svoj statok, aby prekonal dlhú a náročnú zimu. Kosy a hrable sa na pár dní, prípadne týždňov, v roku stali „tanečnými“ partnermi, s ktorými sa neraz hospodári museli poriadne obracať. V  Čutkovskej doline sa gazdovia, či celé rodiny, vyberali na svoje lúky do Chabzdovej, na Polianku, Vyšné či Nižné Pálenice, Dedov či do Čremošnej.  Ak sa všetko dobre skončilo a seno sa dosušiť podarilo, putovalo do senníka – štálu. Tie dotvárali typický krajinný ráz tejto harmonickej krajiny. Pred zimou bolo nutné dopraviť seno do gazdovského dvora. Tí, čo to stihli pred napadnutím snehu ho zvážali na vozoch, a ostatní si na snehovej perine pomáhali napríklad ručne ťahanými sánkami – krnačkami, alebo saňami so zvlačou, ktoré ťahal konský záprah. Dnes sa nad námahou, s ktorou naši predkovia získavali zdroje svojej obživy, často už len začudujeme. I to je jedným z dôvodov prečo lúky v okolí Čutkovskej doliny samovoľne zarastajú a okrem romantického kúzla sa z nich vytrácajú i vzácne druhy rastlín, ktorým vyhovoval pravidelný režim kosenia.   


Červená skala

Nenápadný no veľmi zaujímavý geologický útvar, neďaleko ktorého sa momentálne nachádzate  je dôkazom toho, že geologické procesy formujúce tvar krajiny nemusia trvať desiatky miliónov rokov. Travertín, ktorý vzniká na tejto lokalite, miestnymi obyvateľmi nazývanej Červená skala, je špecifickou formou vápenca vznikajúcou vyzrážaním zo studených povrchovo tečúcich vôd, so zvýšeným obsahom uhličitanu vápenatého. Jedná sa o takzvané penovce, tvorené často aj za prispenia rastlín. Travertín sa na zemskom povrchu vyskytuje
v rôznych podobách, napríklad v povlakoch, v rôznych krasových útvaroch, sintroch a v ďalších formách. Pre travertíny je charakteristická pórovitá štruktúra. Farba horniny je premenlivá v závislosti od prímesí. Môže byť biely až svetložltý, prípadne svetlosivý, fialový. Vďaka geologickej stavbe ružomberského okresu sa na jeho území nachádza niekoľko lokalít, kde sa travertín v rôznych formách vyskytuje alebo dokonca dodnes vzniká. Medzi najznámejšie patria travertíny v Lúčkach a Bešeňovej. Použiteľnosť travertínu pre stavebné účely si uvedomili už staroveký Rimania, ktorý z neho postavili svoju mestskú dominantu – Koloseum.   


Jelení vodopád

Odbočka z hlavnej trasy náučného chodníka Vás, milí návštevníci, privedla k prvému z vodopádov, ktorého krásu možno mnohí z vás doposiaľ nepoznali. Jedná sa o vodopád na pravostrannom prítoku Čutkovského potoka zvanom Jelení potok. Preto i vodopád, ktorý je vysoký 24 m nesie meno Jelení. Podľa odborného delenia sa jedná o vodopád deštrukčný, čo znamená, že v priebehu svojej existencie sa jeho výška i sklon pôsobením vody zmenšuje. Nižší stupeň klasifikácie označuje vodopád za sekundárny, alebo subsekventný. Tento typ vodopádov je vytváraný činnosťou vodného toku, ktorý spätnou eróziou, alebo zahlbovaním odkrýva rôzne časti podložia, na ktorých vznikajú vodopády a nerovnosti. Zložito vyzerajúci dej je založený na jednoduchom princípe rôznej tvrdosti hornín. Mäkšie horniny, v tomto prípade vápenec, sú vymieľané a odnášané rýchlejšie ako horniny tvrdšie, takže na ich styku vzniká vodopádový stupeň. Vodnatosť Jelenieho vodopádu je závislá na množstve zrážok, či topiaceho sa snehu a preto ním najviac vody pretečie v jarných mesiacoch, zatiaľ čo počas jesene a cez zimu je takmer suchý.  


Jamišné vodopády

Na toku bezmenného ľavostranného prítoku Čutkovského potoka v Jamišnej dolinke sa nachádzajú dva vodopády – Nižný Jamišný vodopád vysoký 12,1 m a Vyšný Jamišný vodopád s výškou 5,5 m a niekoľko kaskád. Práve stojíte u Nižného vodopádu. Jedná sa o deštruktívny vodopád sekundárneho pôvodu, ktorý bol dlho pred očami nezasvätených ľudí dobre skrytý lesným závojom nádherných bučín, ktoré sa v niektorých častiach samovoľne menia na prales. 


Tiesňava za dierou

Tiesňava zvaná Za dierou vznikla deštruktívnou silou vody Čutkovského potoka, ktorá si našla svoju cestu cez odolné súvrstvie vápencov a dolomitov a vytvorila tak tento zaujímavý, takmer 50 m dlhý kaňon, ktorý sa stal domovom vzácnych machov či papradín  a v minulosti i pomôckou pri transporte dreva pre miestnych obyvateľov. 


Jeden z príbehov, ktorý popisuje vznik 50 metrov dlhej tiesňavy v závere Čutkovskej doliny zvanej Za dierou trochu poetickejšie hovorí o švárnom šuhajovi Martinovi a jeho veľkej láske ku krásnej Aničke. Príbeh sa odohral počas silnej zimy, tesne pred tým, ako sa mali mladí zaľúbenci na jar zosobášiť.  Martin spolu so svojimi priateľmi v závere doliny hotoval drevo na chalupu, ktorú si chcel s Aničkou postaviť. Ona pracujúcim chlapom  do lesa každý deň nosila jedlo aby mali dosť sily a aby všetko stíhali. Jedného dňa ju pri obvyklej ceste hore Čutkovom prepadla a zajala banda zbojníkov. Anička im sľúbila, že ak ju dovedú k jej snúbencovi, ten splní každú podmienku pre jej prepustenie. Zbojníci túto ponuku prijali, no už dopredu vedeli, že sa Aničky ,ako dobrej kuchárky, určite nevzdajú. Prišli teda spolu s ňou až ku pracujúcim chlapom, no vďaka tomu, že boli v jasnej presile, k žiadnej bitke nedošlo. Martin si vypočul návrh zbojníkov a pristúpil naň. Zbojníci dlho hútali, aby vymysleli úlohu, ktorá sa nedá splniť. Nakoniec ich pozornosť upútal obrovský balvan, ktorý stál vedľa potoka. Povedali teda Martinovi, že ak chce svoju nevestu späť, musí ten balvan rozlomiť na dve polovice. Zbojníci sa chytali za bruchá od smiechu, lebo si mysleli, že sa na jeho počínaní poriadne zabavia. Martin však bol nie len silný, ale aj veľmi bystrý. Poriadne teda preskúmal celý balvan zo všetkých strán až kým v ňom nenašiel malú štrbinu. Usmial sa a začal pobehovať okolo potoka a stavať na ňom malú hrádzku. Voda za ňou sa začala dvíhať a z pôvodného koryta sa vydala smerom k balvanu. Tam sa akoby podľa mapy dostala presne do štrbiny, ktorú si Martin všimol a začala do nej hĺbiť svoju cestičku. Nastala však noc a tak sa takmer všetci uložili na spánok. Tej noci bol v doline taký silný mráz, že voda, ktorá si robila cestičku cez skalu v nej zmrzla a ľad svojou silou celý balvan roztrhol.  Ráno sa zbojníci nevládali čudovať ako sa to Martinovi podarilo, no nakoniec mu Aničku prinavrátili, vzali nohy na plecia a už o nich v tom kraji nebolo nikdy nič počuť.  Akoby sa tou dierou v skale do samého pekla rozbehli. 




Zdieľajte s
#udobrehopastiera